Na druhý deň som prednášky nemal žiadne, takže pred Lindinými dverami som stál až na ten tretí. Zaklopal som možno odvážnejšie, než prvýkrát. A možno ani nie.
„Ďalej!“ ozval sa jej hlas.
Dvere som len pootvoril, ale nevošiel:
„Dobrý deň,“ pozdravil som.
Jemne sa usmiala a na stoličke otočila ku mne:
„Poď,“ pozvala ma dnu, ja som tak urobil a dvere za sebou zavrel.
„Nečakala som, že sa ešte ukážeš,“ predniesla s posmešným úškrnom.
„Nemal som?“
„Minule si nevyzeral práve najsebavedomejšie,“ podpichla.
„Chceli by ste ma sebavedomého?“ snažil som sa odpovedať úslužne, ale asi to vyznelo skôr pochybovačne.
„Čo myslíš?“
„Myslím, že skôr nie. Chceli ste, aby som sa hanbil. A podarilo sa vám to dokonale,“ uznal som.
Moja odpoveď vyvolala jej spokojný úsmev.
„Stále si myslíš, že by som mala mať záujem o takého mladého zajačika? Prečo?“
Vedel som, že sa ma to opýta. A odpoveď som hľadal celý čas od minulého stretnutia.
„Viem byť veľmi snaživý. A mám slušnú výdrž,“ bolo to najlepšie, čo mi napadlo.
„Naozaj?“
Na to som už zareagovať nevedel.
Vstala od stola, prešla k oknu a zatiahla žalúzie.
„Poď sem,“ vyzvala ma. Že som sa poslúchnutím postavil hneď vedľa trubiek radiátora mi došlo, až keď sa v jej rukách zjavili policajné putá. Neprekvapili ma, ani nevystrašili. Sám také doma mám. Akurát ich používam na partnerky, nikdy nie na seba. Ale veď prečo nie.
„Daj si ruky za chrbát,“ prikázala a ja som to bez zaváhania urobil.
Zacvakla mi najprv jedno zápästie, krátku retiazku prevliekla poza trubky radiátora a zacvakla aj druhú ruku. A potom mi plynulými pohybmi rozopla opasok, gombík nohavíc aj zips a všetko oblečenie stiahla dole na kolená.
Vystrela sa a pozrela mi priamo do očí. Jej vysoké sandálky zariadili, že aj pri mojej výške bola oproti mne nižšia len o hlavu. Opätoval som jej pevný pohľad a vnímal, že sa jej síce nebojím, ale cítim silný rešpekt. Uvedomil som si, že v tejto zraniteľnej polohe by mi pokojne mohla kopnúť kolenom do gulí. Predstava ma síce vzrušila, ale rozhodne som o to nestál. Našťastie to zjavne nepotrebovala urobiť ani ona. Naopak, vzala mi vtáka do svojej dlane tak jemne, až ma to prekvapilo. A neuveriteľne vzrušilo. Srdce začalo pumpovať krv ako divé. V sekunde som bol tvrdý ako kameň. Zjavne k jej spokojnosti, lebo sa usmiala:
„Veľkosť by mi vyhovovala,“ predniesla uznanlivo.
Hm, hej, matke prírode nemám čo zazlievať.
„Honíš si ho každý deň?“ opýtala sa bez hanby a sama túto činnosť začala svojimi štíhlymi prstami aj robiť. Najprv som zalapal po dychu a až potom sa zmohol na odpoveď:
„Po prednáške s vami áno.“
Zjavne ju to potešilo. Zrýchlila pohyby na mojom vtákovi a začala ma nemilosrdne hnať k vrcholu.
„Výdrž by bola kladom, ak je to pravda,“ znela pochybovačne. No, v tej chvíli som už začal pochybovať aj ja. Hlavou mi preletela ranná úvaha, či sa nemám pred stretnutím s ňou vystriekať. Vtedy som sa rozhodol, že radšej nie, ale teraz som už nebol presvedčený, že to bolo dobrý nápad. Asi myslela na to isté:
„Ako chceš dlho vydržať, keď si pri mne stále nadržaný ako králik?“posmievala sa mi. Snažil som sa kontrolovať svoje vzrušenie, ale jej dlaň v pravidelných pohyboch neustávala.
„Budem sa veľmi snažiť, sľubujem,“ dostal som zo seba neľahko. Neodpovedala, len pohyby ešte zrýchlila. Netuším, či ma honila päť, alebo desať minút. Či to bolo veľa, alebo málo. Ale bolo mi dokonale jasné, že ak sa teraz urobím, už sa tu nemusím ani ukazovať. Potreboval som to nejako vymyslieť. Lenže ako, keď priam cítim, ako sa mi semeno derie von?
„Prosím,“ zakňučal som nakoniec porazenecky. Prestala ihneď a ja som sa na poslednú chvíľu vyhol neželanému výstreku.
„Áno?“ opýtala sa.
Pozrel som sa jej do očí a ešte rozdýchaval neskutočné vzrušenie a zároveň záchranu pred pred obrovským fiaskom. Zjavne príliš dlho, lebo na odpoveď viac nečakala:
„Na tej výdrži budeš musieť ešte riadne popracovať,“ skonštatovala a plesla ma dlaňou po tvári.
„Budem,“ súhlasil som ihneď a ona mi zatiaľ uvolnila putá na rukách.
„Obleč sa,“ prikázala, keď som očividne nevedel, čo urobiť a sama si šla sadnút k svojmu stolu. Kým som príkaz plnil, nemohol som sa zbaviť pocitu, že musím situáciu nejako zachrániť. Prešiel som k nej veľmi pomaly. Dostala ma tak na hranu, že som sa bál, že sa urobím už len trením o nohavice.
Linda ma sledovala a skôr, než som ja zo seba stihol dostať zase nejakú trápnosť sebe vlastnú, situáciu vyriešila ona. Sediac na stoličke si trochu povytiahla sukňu a roztiahla kolená:
„Predveď mi svoju snaživosť!“
Som si istý, že na kolená k nej by som padol rovnako rýchlo, aj keby som nebol tak šialene nadržaný.
Jemne som položil dlane na jej členky, prešiel nimi cez lýtka a na stehnách ešte viac odrhnul látku. Nemala nohavičky. Viem určite, že preto, aby ma zase zaskočila a samozrejme sa jej to podarilo. Strčil som jej medzi stehná hlavu a špičkou nosa prešiel po mušličke. Jemná vôňa mydla opäť trhla mojim penisom. Len zľahka som ju skúsil jazykom a nedalo sa nevšimnúť, že rozhodne nie je suchá. Páčim sa jej? To by bolo skvelé! Začal som sa jej venovať veľmi jemne, ale netrvalo dlho, kým dala najavo, že môžem aj silnejšie. Vyhovel som jej a o chvíľu už mala privreté oči a tíško vzdychala. Nádhera! Dokázal by som ju obsluhovať hodiny, ale to dnes zjavne nebolo treba. Po nie dlhom čase som cítil, ako mi prešla prstami po vlasoch:
„Šikovný chlapec,“ zašepkala a takmer vzápätí sa prudko napla a prehla chrbát. No, tak rýchlo som jej orgazmus nečakal. Rozhodne som však nemal v pláne urobiť akúkoľvek chybu a tak som jazykom v jej obsluhe pokračoval.
„Stačí,“ zastavila ma a odtlačila mi hlavu.
Asi som vyzeral vystrašene, lebo doplnila:
„O chvíľu mi začína ďalšia prednáška.“
Prikývol som a vstal. Sledoval som, ako si sťahuje sukňu a dúfal, že niečo povie. Videla to na mne a konečne zareagovala neprísne.
„Šikovný si naozaj uspokojivo,“ usmiala sa. Otvorila dvere a kým som k ním prešiel aj ja, dodala ticho:
„Už len trénovať tú výdrž.“
„Budem sa snažiť, ak mi to dovolíte,“ zašepkal som a prešiel okolo nej na chodbu. Linda sa vybrala k veľkej aule a tak ja von z budovy. Sadol som si na schody a nevedel sa spamätať. Čo sa to teraz vlastne udialo? Je to dobré? Alebo zlé?
Tvrdý vták a neistota nie sú celkom najvhodnejšie podmienky na rozumné závery. Takže som ani k žiadnemu neprišiel, keď mi pípla správa. Od Lindy. Ale nie v spoločnom chate so spolužiakmi, kde sme zvykli debatovať o úlohách, ale na súkromnom, v režime miznúcich správ.
„Toto mi kúp,“ znel komentár k nejakému linku. Síce som nevedel, na čo klikám, ale nevadilo mi to. S peniazmi som nemal problém. Škola bola pre mňa ľahká a odborníkov je v mojom obore stále menej, takže nájsť si slušne platenú prácu na čiastočný úväzok je hračka. Link otvoril maličký strieborný vibrátor s drahokamom na konci.
´Vibrátor?´pomyslel som si takmer nahnevane. ´Vypĺňať ťa mám ja, nie hračky! Alebo je to pomsta za dnešný chabý výkon?´
Až potom som si všimol nápis – análny kolík.
´Ale! Slečna to má rada do zadočku? Aj tam by som strašne rád ja… Na druhej strane, dať jej hračku do jednej dierky a vtáka do druhej musí byť neskutočný zážitok…´
Táto predstava dostala môjho tvrdého vtáka do stavu, že už som si bol celkom istý, že dôjsť na záchod nestihnem. Urobím sa po pár krokoch do nohavíc. Začal som pomaly, zhlboka dýchať a klikol na „kúpiť“.
